Deň č. 1 – Oščadnica
Naše putovanie sme začínali v utorok po mojej práci. Rodinka má vyzdvihla rovno v práci a vyrazili sme smer sever. Vymotať sa popoludní z Bratislavy je vždy radosť, a zvlášť, keďže D1 je vo výstavbe snáď od kedy sa začali stavať diaľnice na Slovensku. A tak sme sa skutočne radovali, keď sme si to valili okolo Blatného a ďalej. Prvý deň sme mali cieľovú destináciu Oščadnicu. Po ceste sme ešte absolvovali krátku pauzu u svokrovcov pre zabudnuté dcérine topánky a dovolenka mohla začať. Prvý deň bolo v pláne divoké kempovanie, keďže baterka bola plná, nádrž s pitnou vodou na 75% a záchod prázdny. Ako sme neskôr zistili, pri 6-člennej posádke je rizikový faktor záchod. Pardón, chyba. Boli sme 7 členná posádka, ale škrečok na záchod nechodil tam, len my. K večeru sme dorazili na parkovisko, ktoré si manžel vyhliadol na Google Street View (GPS 49.435602, 18.938953). Bolo to veľké otočisko a parkovisko autobusov nad Oščadnicou v časti Lalík. Miesta bolo kopec, vedľa hneď oplotené basketbalovo-futbalové ihrisko a spoločnosť nám robili len autobusy, ktoré čakali na svoj čas odchodu a žblnkotajúci potôčik, ktorý tiekol za parkoviskom. Keďže to bolo parkovisko, tak sme neboli za „hulvátov“ a nevytiahli sme vonkajšie sedenie. Ale vyslala som deti „vybujačiť“ sa na ihrisko. Dcéra zobrala škrečka vyvenčiť a ostatní išli na ihrisko. Kým oni hrali neidentifikovateľný šport, ktorého cieľom podľa mňa bolo dostať loptu cez vysokú ohrady do potoka, sme my rodičia pripravili večeru. Potom krátka prechádzka, spoločenské hry a spinkať, lebo druhý deň bola v pláne turistika a presun.
Deň č. 2 – Z Oščadnice do Krakova
Ráno budíček už pred 7-mou. Nebolo treba nastavovať budík, máme nastavené deti. Následne zložiť strednú posteľ späť na sedačky, výdatné raňajky a hurá hory. Čakal nás okruh Kikula – Veľká Rača – späť na parkovisko. Príjemných 18,6 km a 1000 m prevýšením… Keby nepopŕchalo a deti (ako vždy) nefrfľali. Kým sme vyšli na Kikulu, už nikto nemal sucho v topánkach, ale odhodlanie nás neopustili. Nás rodičov odhodlanie zvládnuť naplánovanú trasu a vrátiť sa s rovnakým počtom živých deti, ako sme vyrazili a naše deti odhodlanie posilňovať nám nervy. Našťastie si dali štafetu frfľania a tak vždy len jedno dieťa išlo na maximum v sťažnostiach. Kým sme prišli na Veľkú Raču, sa aj vyčasilo. Pri chate sme stretli viaceré skupinky, ale všetko iba Poliakov. Ale trošku sa zlepšilo skóre, keď sme schádzali späť do Oščadnica, lebo začali pribúdať aj slovenské skupinky na ceste.
Keď sme dorazili na Dedovku, za odmenu sme si dopriali jazdu na najdlhšej bobovej dráhe na Slovensku a čapované tekutiny. Potom už len posledných pár (kilo)metrov späť ku karavanu, najesť sa a hurá smer Krakov. Navigovať sme sa nechali aplikáciami v telefóne. S tou v karavane sme sa v tej dobe ešte až tak neskamarátili, ale neskôr sa ukázala ako dobrý pomocník. Chceli sme sa vyhnúť spoplatneným diaľniciam v Poľsku, ale keď nám navigácia napísala, že je to nejakých 130 km a skoro 3 hodiny cesty, tak som si myslela, že to je nejaká chyba. Ako sme po ceste zistili, nebola. Do Krakova na parkovisko, kde sme plánovali prenocovať, sme dorazili okolo 19-tej večer. Tentokrát sme opäť neboli v kempe, ale na platenom parkovisku kúsok od centra Krakova (GPS 50.06181, 19.91179). Parkovali sme pri mestskom štadióne. Zo všetkých strán nás obklopovali parky a na to, že centrum sme mali asi 10 min. peši, tam bol neuveriteľný kľud. Politika platenia na parkovisku bola, že od 8:00 ráno, do ďalšieho rána 8:00 sa platí 50 PLN, ale keďže sme chceli pochodiť aj nejaké pamiatky a zaujímavosti a odchádzať až ďalší deň večer, zaplatili sme si rovno 2 dni, čiže sme parkovali pri centre Krakova za nejakých cca 25 € do ďalšieho večera. Po zaparkovaní sme sa už len išli trošku prejsť a pritom kúpiť lístky na MHD a najesť sa.
Deň č. 3 – Krakov a presun do Zatora
Ráno nám samozrejme deti urobili budíček nejako tesne po 7-mej. Spratali sme posteľ, najedli sa a kým sme my dospelí upratali po raňajkách, deti išli otestovať ihrisko do vedľajšieho parku a najstarší si dal rannú rozcvičku rýchlou sondážou okolia. A potom hurá mesto.
Mojim cieľom bolo zobrať ich na Wawel. Je to krásny hrad nad Vislou v centre mesta. Moje nadšenie pre architektúru a históriu miesta sa nestretlo s porozumením u ostatných „účastníkov zájazdu“, takže sme len preleteli nádvorím a obišli dookola hradu. Aspoň drak chrliaci oheň mal úspech. Našťastie sme si to naplánovali tak, že sme museli čakať len 5 minút, kým sme ho videli chrliť oheň (a tentokrát fungoval, lebo sa vraj často kazí).
Potom sme sa vybrali do Sanktuária Božieho milosrdenstva. Keď už sme v Poľku, nemôžeme vynechať ani sakrálne pamiatky. Čo to sme si porozprávali o sv. Faustíne Kowalskej, poprechádzali sme sa po obrovskom a krásne upravenom areáli, kúpili pamätnú magnetku starým rodičom, objavili železničnú zastávku rovno pod parkom (a to doslova, je tam stanica pod zemou, priamo v tom areáli).
Obed sme vyriešili v obchodnom dome rovno pod Sanktuáriom a potom sme ešte mali v pláne interaktívnu technickú výstavu „Experimentálna záhrada Stanislawa Lema“, kde sme strávili celé popoludnie. Vrelo odporúčam.
Potom sme sa už len električkou odviezli na Rynek, kde sme si dali zmrzlinu a šup do karavanu, lebo sme sa presúvali do Zatora na hlavný bod programu pre naše deti – zábavný park. Po ceste sme sa ešte v Zatore zastavili doplniť potravinové zásoby. Keďže Biedronka spôsobila mierne šialenstvo aj na Slovensku, tak sme si povedali: „Poďme sa pozrieť, čo je to zač!“. No pravdu povediac, bolo to prvý a dúfam, že aj posledný krát, čo som tento obchod navštívila. Moja klaustrofóbia dostala zabrať. Ale teda, mala som zas čím nakŕmiť šelmy, tak sme sa mohli pobrať rovno do kempu. Áno, prvá noc v kempe počas tejto dovolenky.
Pôvodne boli plánované 2, ale po odhalení cenovej politiky kempu, sme sa rozhodli zmeniť plány. Kemp Route 66 (GPS 49.996416, 19.408549) je rovno za areálom Energylandie, cena za prvých 24 hodín je 149 PLN bez ohľadu na počet osôb. Áno, brutálne dobrá cena. Ibaže potom za každú ďalšiu hodinu je to 15 PLN. Ale pri platení sme zistili, že za každú dokončenú ďalšiu hodinu. A ten kemp je super, až na to, že tam nie je chládok. Vstup je samoobslužný. Super nápad. Normálne sa príde autom k rampe, zoberie sa lístok a keď sa odchádza, tak len v parkovacom automate sa zaplatí. Úplne super. Wécka a sprchy fakt pekné a čisté a vstup do zábavného parku rovno z kempu. Ale to sme využívali až ďalší deň.
Deň č. 4 – Energylandia a prvé cestovanie v noci
Piatok bol vyhradený pre Energylandiu. Ráno sme vstali, samozrejme zas podľa detí. Raňajky, upratanie karavanu, príprava ruksakov, čo sme si brali do parku so sebou a už pred 10tou sme „stepovali“ pred vstupom do parku. Po príchode sme si dali inštrukcie a rozdelili sme sa: My rodičia s malými a veľkáči išli spolu, ale na iné kolotoče ako my. Ja nie som človek, ktorý by si zrovna užíval kolotoče, ale 1 krát do roka presvedčím svoje zažívanie, že to zvládne. Len sa vyhýbam vyslovene točiacim sa a adrenalínovým atrakciám. Ale som na seba hrdá, lebo som zvládla 2 horské dráhy (jednu s nich dokonca 2 krát) a jednu adrenalínovú jazdu na lodi. Ale tie, podľa môjho uváženia, už príliš šialené kolotoče zvládli sami s manželom za môjho intenzívneho povzbudzovania zo zeme.
Na obed sme otestovali miestnu reštauráciu, kde sme sa vrhli na pizzu a potom sme pokračovali v rozbehnutej zábave. Park sa v ten deň zatváral o 20:30. Ako sme deň pred tým zistili, čas zatvárania parku sa každý deň mení. Reálny čas, kedy budú park zatvárať v parku aj hlásia, ale dá sa to aj pozrieť v aplikácii parku. Okolo 20tej sme sa dohodli s najstarším synom kedy a kde sa stretneme a ešte sme išli na posledný kolotoč. Stretli sme sa pri vchode z kempu, čo bolo asi 70 metrov od nášho karavanu. V aute sme sa najedli, potom zbalili veci. My sme išli vyliať odpadovú vodu a vyčistiť wécko a deti sa zatiaľ posprchovali a potom sme vyrážali na cestu. Bolo už celkom dosť po 21-ej. Po zistení, ako je nastavená cenová politika v kempe, sme sa rozhodli, že ešte v ten večer sa trošku posunieme, ale nechceli sme dlho cestovať. Voľba padla na Čenstochovú, ďalšie krásne pútnické mesto. Hlavne to bolo necelé 2 hodiny cesty smerom, ktorým sme mali pokračovať. Manžel v app-ke pohľadal možnosti parkovania. Našiel pokojné a dosť veľké parkovisko pri cintoríne (GPS 50.82035, 19.07992). A recenzie hovorili pravdu. Susedia fakt neboli hluční. Tak bola ďalšia noc na divoko.
Deň č. 5 – ráno v Čenstochovej a presun do Torune
Tak v sobotu ráno už naši susedia z cintorína neboli až taký tichí. Na cintoríne začali skoro ráno kosiť. Noc však bola naozaj kľudná. Keď už sme mimo pôvodného plánu zastavili v Čenstochovej, povedali sme si, že neobídeme ani tunajšie pútnické miesto: Jasna Góra, kde stojí paulínsky kláštor a každoročne sem putuje množstvo pútnikov k obrazu Čenstochovskej Matky Božej. Ja sa priznám, že davov som už mala dosť a preto som sa v chráme viac-menej otočila na päte. Ale okolo kláštora je veľmi krásne urobená Krížová cesta. Sú to veľké sochy zobrazujúce jednotlivé zastavenia. Nedá sa k nim ísť blízko, ale len prechádzať po akýchsi hradbách kláštora a pozorovať ich z diaľky. Tu bolo menej ľudí a teda aj tichšie a nedalo mi neobdivovať krásu prevedených sôch, ale aj ich umiestnenia. Cestou späť ku karavanu sme ešte vymietli miestnu pekáreň, aby sme doplnili pečivo a zahnali chuť na zmrzlinu a potraviny, pre doplnenie ostatných zásob a sadli do auta. Ďalším cieľom bolo rodné mesto Mikuláša Kopernika a mesto perníkov. Deti aj konšpirovali o tom, či sa volajú perníky po Kopernikovi, alebo naopak.
Pôvodný plán bol znovu parkovať na niektorom z označených bezplatných, alebo platených parkovísk z aplikácie. Avšak všade bolo plno. Po ceste nám však „skočil“ do očí nápis Camping. Tak sme tam odbočili. Z Campingu sa vykľulo parkovisko miestneho vodáckeho zväzu pri rieke Visla. My sme nepotrebovali elektrinu, tak sme za noc zaplatili 50 PLN za státie do ďalšieho večera (GPS 53.00662, 18.59407). Ak by sme chceli elektrinu, vedeli by nám ju poskytnúť za príplatok, ale neviem aký. Nezisťovali sme. Z ostatných zvyčajných služieb kempov, ako wécko, sprcha, či čokoľvek iné, sme tam neobjavili. Ani sme to ale nehľadali. Na parkovisku sme boli my a ďalšie 2 autokaravany a potom kopec lodí, konštrukcií na prevážanie lodí a iných vodáckych vecí. Za plotom parkoviska boli kolotoče, ktoré nám robili atmosféru až do 22hej a krásne nábrežie Visly.
Do centra to bolo pár minút popri Visle. Po zaparkovaní sme išli preskúmať večerné mesto. Objavili sme krásne námestie, ale aj fontánu, v ktorej bolo práve vizuálno-akustické predstavenie, ktoré vzniklo púšťaním rôznou intenzitou vody, rôznych farieb podsvietenia fontány a hudbou, ktorá sa šírila s reproduktorov po okolí fontány. Chceli sme si to s manželom pozrieť, ale deti boli nezastaviteľné. Využili sme však príležitosť. Vedľa fontány bol stánok, kde robili viacfarebnú cukrovú vatu. Tak sme im dali do rúk peniaze a povedali sme im: choďte si kúpiť cukrovú vatu. Deti mali obavy z jazyka, lebo nerozumejú poľštine a mladší ešte po anglicky veľmi nevedia. Tak to bola pre nich výzva. Ale zvládli to perfektne. A my sme vďaka tomu mali o niečo viac času a kľudu vychutnať si aj nejakú kultúru.
Pokračovanie v ďalšej časti…
Pridaj komentár