Deň č. 6 – Nedeľa v Toruni, zmena plánov a príchod do Leby
V noci to tentokrát nebolo také kľudné ako po predchádzajúce dni. Oblasť, kde sme kempovali bola očividne centrom nočného života Torune. Našťastie, aspoň kolotoče, ktoré sme mali rovno za bránou kempu, zavreli už niečo po 22hej. Ráno sme mali klasicky budíček a raňajky. Pri rieke bolo detské ihrisko, kam sme zas vyslali deti, kým pripravíme karavan na poobedný presun. Nebol to úplne najlepší ťah, lebo ihrisko bolo ešte zarosené. Tak deti išli do kostola s mokrými gaťami. Absolvovali sme jednu z vyše 120 omší, ktoré sa v nedeľu konajú v Toruni, popozerali mesto, pamiatky, miestne kaviarne a architektúru.
Múzeum perníka mi deti ohejtovali, lebo mali možnosť mať prednášku v Poľštine, ktorej vraj nerozumejú, alebo v angličtine, ktorej vraj ešte menej rozumejú. Tak sme aspoň navštívili miestny obchod s perníkmi a nakúpili sme „suveníry“. Na obed návrat do karavanu, jedlo a plánovanie ďalšej cesty. Pôvodne sme mali v ten deň ísť do Gdaňska a až ďalší deň do Leby, ale boli sme už dosť unavení z neustálych presunov a snahy namotivovať deti na niečo, tak sme si povedali, že tentokrát Gdaňsk vynecháme a ideme rovno do Leby. Aspoň máme dôvod vrátiť sa na sever Poľska. Tak sme sadli do auta a juchú smer Leba.
Celú dovolenku sme nemali nič vopred zabookované a pri mori tomu nebolo inak. Ale tentokrát sme chceli ísť do kempu, lebo sme tam plánovali stráviť 3 noci a už sme mali celkom plné wécko. V Lebe sme si vyhliadli Fly camp, ktorý je len pár metrov od pláže (GPS 54.764149, 17.533279). Je to ten najbližší kemp k pláži. K večeru sme prišli do kempu a milé slečny na nás automaticky začali hovoriť plynulou angličtinou. Asi sme pôsobili ako správne zmätení Slováci. Ale priznám sa, že napriek tomu, že rozumieť poľštine nemám problém, tak moje odpovede sa obmedzujú na „ták“, čiže ľahšie sa mi komunikuje v angličtine. Pýtali sa nás, či máme rezerváciu. My sme ju nemali, ale zjavne to nebol problém. Našli nám miestečko. Nebola to síce parcela pre karavany, ale miesto na trávniku, kde sme boli s jednými karavanistami z Nemecka. Hoci sa tam neparkovalo úplne ľahko okolo stromov, stanov a iných karavanistov, ale keď sa nám to tam podarilo nacúvať a vyrovnať to vďaka klinom, tak už bolo super. A bolo aj dosť miesta rozložiť stôl a stoličky vedľa karavanu. Markízu nebolo treba, lebo sme boli pod stromami v príjemnom polotieni. Tak sme sa zakempovali, napapali a išli sme „opáčiť“ pláž. Strašne fučalo. Mala som obavy, aby to tak nebolo stále, lebo deti sa už tešili na kúpanie v mori. Po pol hodine na pláži nám z hlavy vyfúkalo úplne všetko a nafúkalo kopec piesku do vlasov a my sme si povedali, že dosť bolo pláže a išli sme sa pozrieť do centra, lebo to vyzeralo byť fajn turistické mestečko. Večer sme zaľahli do postelí s dobrým pocitom, že sme na chvíľu niekde zakotvili a ďalší deň sa nejdeme nikam presúvať.
Dni 7 a 8 – Leba
V pondelok ráno stále silno fúkalo. O 10:00 oficiálne otvárajú pláž. To znamená, že na pláž prídu „Baywatcháci“ po poľsky ratownici a vyvesia vlajky na ich stanice. V pondelok boli červené. Tušili sme, čo to znamená, ale deti sa nenechali odradiť, natiahli plavky na seba a juchú voda. Radosť netrvala dlho, lebo ich záchranári ihneď vypískali, akonáhle ich nohy oblízala voda. Bolo príliš veterno a preto bolo nebezpečné sa kúpať. Kitesurfisti si zato toto počasie užívali. A tak se deti museli uspokojiť s tým, že sa môžu hrabať v piesku, a ja som žasla nad obratnoaťou kitesurfistov v meste. Popoludní sme sa vybrali na Pohyblivé duny. Miestny národný park je vlastne kopa piesku. Bolo to niečo viac, ako 6 km po piesku popri mori, čo sľubovalo minutie trošku energie, ktorej deti mali až prebytok (začali sa surodenecké bitky). Priznám sa, že kým sme prišli na duny, aj ja som mala celkom unavené svaly. Veľkú časť cesty som s malými išla po suchom piesku, lebo bola zábava, že ten piesok piskal, keď sme po ňom chodili. Ale ku kuncu som už celkom ľutovala, že som si nezvolila ľahšiu cestu po mokrom piesku, ako manžel a staršie deti. Pri odbočke na duny nás privítala prvá na môj vkus málo plachá lýška. Potom sme sa vyštverali na kooopec piesku a užívali si krásny výhľad, kde sme z jednej strany mali more a z druhej jazero.
Cestu späť sme si povedali, že pôjdeme popri ceste lesom, lebo už máme dosť boja s pieskom. Dole pod dunami, kde sme si napäť obuvali topánky boli ďalšie 2 líšky, ktoré boli drzé ako kačky na Kuchajde a chodili od turistovi k turistovi pýtať jedlo. Už tu sme začali šípiť, že voľba tejto cesty nebola úplne najšťastnejšia, lebo začali útočiť komáre. A naše podozrenie sa potvrdilo. Celú cestu nás žrali komáre, vďaka čomu sme cestu späť dali za polovičný čas, ako cestu tam.
V utorok ráno sa deti nevedeli dočkať 10tej hodiny. Koľko radosti to bolo, keď záchranári vyvesili biele vlajky. Tento deň bol teda vyslovene v znamení kúpania sa a chillu na pláži. Iba večer sme sa vybrali do centra na večeru, aby sme vyskúšali miestne ryby. Vtedy sme zistili, že je v Lebe aj velké Oceániárum, ale zatvárali už o 18-tej a ďalší deň nás čakal najdlhší presun počas tejto dovolenky a mali sme v pláne vyraziť ešte pred 12-tou. Ale deti sa chceli prioritne kúpať, čiže Oceániárum nabudúce.
9. deň – Z Leby do Poznane
Streda bola deň, kedy sme dali zbohom moru a začala sa naša cesta späť do Bratislavy. V tento deň sme mali v pláne dostať sa do Poznane. Ráno ešte deti išli k moru. My sme zatiaľ vypustili odpadovú vodu a napustili nádrž pitnej vody. Tentokrát sme plánovali ísť už len po parkoviskách a malo byť teplejšie, ako pred tým, tak sme načerpali nádrž na 100 %. Verili sme, že 120 litrov vody nám postačí. Okolo 11:30 sme stiahli deti z pláže, sadli do auta a vyrazili. Ešte sme to vtedy nevedeli, ale čakalo nás 7 hodín cesty (samozrejme aj vrátane prestávok). Toto bola celkom vtipná cesta, lebo sme sa konečne ako tak skamarátili s navigáciou v aute, ale pre istotu sme sa nechali stále navigovať aj mobilnými aplikáciami. V aute je super, že sa dá nastaviť, že máme 3,2 metra. Ale zistili sme, že mapy nie sú aktualizované a tak sme počas tejto cesty išli aj po poli. Teda podľa autonavigácie. Pravdou je, že sme išli po cestách, o ktorých táto navigácia nevedela, ale Waze áno. Ten zas nevie pochopiť, že nemôžme ísť cestou, kde je maximálna výška menej, ako skutočná výška alkovne. Cesta bola dlhá, tak sme ju prerušovali pravidelnými prestávkami. Poslednú zastavku sme mali na pumpe nejakú hodinku a pol pred Poznaňou, kde sme za odmenu, že sa deti navzájom nepozabíjali, im dovolili kúpiť si predražené sladké sprostosti, ktoré bežne nekupujeme. Krpci si zobrali čokoládové vajíčka, v ktorých mali postavičky zo Super Mária, čo sa neskôr ukázalo ako super podnet k detskej tvorivosti.
Tento večer sme parkovali na parkovisku za parkom v Poznani. Parkovanie zadarmo, ale trošku zradné. Už keď sme prišli, tak sme pozerali, že si tam niekto nechal kliny v chodníku. Aj my sme prišli v teplý deň a zaparkovali najskôr na ľavej strane na regulérnom parkovisku. Avšak auto sa začalo prepadať do asfaltu skôr, než sme sa vychystali do mesta. Nakoniec sme podľahli svojim obavám a radšej to preparkovali oproti na chodník, kde už stáli 2 nemecké karavany. Niektorí karavanisti boli odvážnejší ako my a parkovali aj na mäkkom asfalte (GPS 52.405457, 16.966662).
Poznaň ma, priznám sa, trošku sklamala. Kozy sú tam na každom kroku. Ako suveníry. Je to preto, že na námestí sú hodiny, kde sa o 12:00 zrazia kozy rohami. Ale okrem toho, je to mesto strašne hlučné, historické budovy sú zanedbané a ošarpané, mesto smrdelo a bolo tu kopec bezdomovcov. Podobnosť s Bratislavou čisto náhodná. Ale musím povedať, že som objavila aj niečo, čo sa mi veľmi páčilo. Objavili sme nákupné stredisko, ktoré bolo v starých industriálnych priestoroch. Využili sme objav, aby sme sa tam najedli. Architektonicky to bolo krásne spravené a bola by som schopná sa tam kochať ešte dlho… keby to nebolo nákupné centrum, na ktoré mám vyslovene alergiu :). Tak sme sa po tme vybrali krížom cez mesto a neosvetlený park späť ku karavanu. Aj trochu adrenalínu bolo. Ako správna matka budujúca traumy deťom, som hovorila deťom, že tu by sa v pohode vrah mohol realizovať. Ale moji sú už odolní.
10. deň – Wroclaw a presun do Olomouca
Ráno budíček. Postupne sa deti budili neskôr a neskôr. Už sme dospeli k tomu, že sme vstávali aj okolo 8mej. To je priam heroický výkon našich detí v dĺžke spánku. Po ranných rituáloch sme mali v pláne presun do Wroclawu. Tu sme nechceli nocovať, len urobiť prestávku na popozeranie mesta a k večeru sme sa presúvali ďalej. Preto sme zvolili platené parkovisko v blízkosti centra, kde sme mohli nechať auto a objavovať mesto po vlastných nohách (GPS 51.100101, 17.032801). Práve na ceste do Wroclawu sa ukázalo, ako nude podporuje kreativitu detí. Každý z nich si vytvoril vlastnú prekážkovú dráhu pre postavičky zo Super Mária na papier. A potom si ich medzi sebou vymieňali a každá postavička prechádzala cez rôzne „adventúry“.
Wroclaw vzbudil o niečo lepší dojem ako Poznaň, ale tiež je tam hlučne, plno a bezdomovci. Áno, ja chápem, že to patrí ku koloritu veľkých miest. Len po Krakowe, to bola zmena. Vo Wroclawe pripravili zaujimavú aktivitu. Po meste je umiestnených viac ako 400 brondzových trpaslíkov a ľudia ich môžu hľadať. A 2 z nich sú umiestnení aj na moste medzi važami Katedrály Márie Magdalény vo výške vo výške nejakých 42 metrov nad mestom, z ktorého je krásny výhľad na historické centrum. Na hľadanie trpaslíkov má mesto aj aplikáciu. My sme ju nevyužili a išli sme naslepo. Podarilo sa nám nájsť 57 trpaslíkov.
S každej strany na mňa vyskakovali miestni sprievodcovia a rôznymi jazykmi nám ponúkali, že nám spravia prehliadku. Na to som zareagovala, že ak niekto na mňa začne po slovensky, tak sa už ničomu nebudem čudovať. Na to mi do cesty skočil ďalší a začal mi vysvetľovať, že síce nevie po slovensky, ale určite budem všetkému rozumieť. Nenechali sme sa zlomiť.
K večeru sme sa vrátili k autu a vybrali sme sa na cestu do Olomouca, kde sme strávli poslednú noc. Parkovali sme na parkovisku na okraji Olomouca pri Pošte (GPS 49.602481, 17.241036). Bezplatne. Je tam aj kemp, ale my sme zvolili túto možnosť. Toto parkovisko bolo z tých rušnejších. Predsa len, bolo dosť pri ceste.
11. deň – Olomouc a návrat domov
Posledný deň. Ráno sme o tom ešte nevedeli. Pôvodne sme si mysleli, že sa večer priblížime k Slovensku a domov prídeme až v sobotu doobeda. Návštevu Olomouca sme zahájili v miestnom kukuričnom bludisku. Rozdelili sme sa na 3 skupiny a hľadali písmenká do tajničky, ktorú nám dali pri vstupe do bludiska. Potešilo nás, že uprostred poľa sa dalo platiť za vstupné kartou. Zábava to bola na celé dopoludnie. Jediná nepríjemnosť bola, že už začalo slniečko celkom silno pripekať.
Potom sme navštívili miestnu Kouzelnú kavárnu. V Čechách sa tieto kaviarne s tematikou Harryho Pottera celkom rozmáhajú. Tu nás prekvapil nápis, že Cash only. Našťastie, asi 50 metrov od kaviarne bol bankomat. Takže sme vytiahli prašule a išlo sa na „dymiace drinky“.
Chceli sme pozrieť aj miestny orloj, prišli sme však nejakých 10 minút po celej hodine a deťom sa nechcelo čakať na ďalšiu hodinu. Po meste však bolo viacero umeleckých inštalácií a objavili sme tu obchod Knihobota, tak sme sa boli tršku pokochať aj takýmto niečim, keďže u nás fungujú iba online zatiaľ. Toto ma prekvapilo.
V Olomouci je aj aquapark. Neviem, či to bolo tým, že sme deťom povedali vopred, že tam nejdeme, alebo už všeobecnou únavou, ale vôbec nepílili uši s tým, že tam chcú ísť. Dokonca ani keď sme išli vyslovene okolo. Bol to teda ďalší pekný deň strávený v meste, avšak bol už poznačený stúpaním vonkajšej teploty aj našej únavy. A tak sme sa večer naložili do auta s úmyslom, že ideme, kam budeme vládať a niekde medzi Hodonínom a Kutami asi prespíme. My sme však ešte trochu vládali a deti sa zhodli, že chcú ísť spať domov do svojich postelí, aj keď to znamená, že musia dovtedy vydržať nezaspať. Bolo to náročné, ale musím povedať, že deti to dali. A tak sme v piatok tesne pred polnocou na sobotu zaparkovali Vinca za našou bytovkou (jedno z mála parkovísk v Bratislave, kde zaparkujete aj 7 metrový karavan), zobrali veci z chladničky, deti, škrečka a išli sa vyspinkať do svojich postelí.
Hawk, koniec. Lebo potom už nasledovalo len čistenie auta, pranie upratovanie a iné radosti rodičov po dovolenke.
Pridaj komentár