Veľká noc sa každému spája s nejakými zvykmi a tradíciami (či už obľúbenými, alebo nie). Aj u nás je to tak, ale už po druhý krát sme sa rozhodli, že tie tradičné slovenské zvyky vymeníme za kolesá a nové miesta. Tak už aj to by sa pomaly mohlo začať nazývať tradíciou, nie?
Vymeniť tradície za cestovanie sa môže zdať ako odvážny krok – najmä počas sviatkov, ktoré sú hlboko zakorenené v našej kultúre. No práve táto zmena nám otvorila dvere k úplne inému prežívaniu Veľkej noci. Bez stresu, bez naháňania, bez studenej vody. Len my, cesta pred nami a… hory a… prekvapivo (ale to len preto, že som podcenila prípravu) sneh.
Prázdniny začali. Štvrtok sme sa zbalili, napiekli nejaké tie koláče so sebou, lebo zas aspoň nejaké tradície byť musia a v aute nemám rúru, a dobrodružstvo mohlo začať. Na Veľký piatok sme naložili veci a bicykle (áno, ako som spomínala, nie celkom som si pozrela ako to aktuálne vyzerá v našej cieľovej destinácii) a vyrazili sme smer Poľsko – Zakopane. Pre nás to nie je cesta na 1 šup. Po ceste máme rodinu a priateľov a tak sme mali prvú zastávku na Považí a druhú na Orave. Ako sme postupovali po Orave na sever, začalo vo mne hlodať podozrenie. Zasnežená Hoľa naznačovala niečo, aj keď nám kamaráti v Kubíne hovorili, že dva dni dozadu mali ešte sneh na dvore, ale stále bola nádej, že však ak je to aj pod poľskými Tatrami takto posnežené, tak to bude v pohodeee. Avšak s postupom na severnú Oravu snehu stále pribúdalo a stále viac sa približoval k ceste. Po prechode do Poľska môj muž zahlási: „Nezobral som snehové reťaze, snáď to bude v pohode.“ Hlavne, že sme brali bicykle… Do Zakopaného sme dorazili až okolo 17tej. Našťastie, reťaze nebolo treba. Ubytovali sme sa v kempe Olimp rovno pod skokanskými mostíkmi (GPS 49.28489, 19.96384). Parkuje sa na hline, teda teraz to bola zmes kameňov, snehu a blata. Cez kopu snehu siahajúcu mne vyše pása som liezla k elektrine, ale nebol to zas až taký športový výkon. Vedľa kempu sme mali krásne vyhliadkové koleso, ktoré svietilo všetkými farbami. Mala som obavu, či to nebude svietiť a hrať do noci, ale už o nejakej 19 ho aj vypli. Po zaparkovaní sme sa išli ešte poprechádzať po meste. Bolo to krásne, všade ešte kopy snehu, ale bolo vidieť, že sa to začalo topiť.
Na druhý deň sme mali pôvodne v pláne ísť po cyklotrase k vstupu do národného parku a s tade pešo na vodopád Siklawica. Vzhľadom na výšku snehu sme si však povedali, že to pôjdeme pozrieť radšej pešo celé. Keď sme sa dostali na ten cyklochodník, po ktorom sme mali ísť, priznali sme si, že to bol veľmi dobrý nápad. Toto je ten cyklochodník:
Pri vstupe do národného parku sme dali rýchlu rodinnú radu. V Poľsku sa totiž platí vstup do Tatier. Nie je to nič hrozné, ale nemali sme mačky ani nesmeky a nevedeli sme, aká je cesta ďalej a tak sme hlasovali, kto je za vodopád a kto je proti. Demokracia pre tentokrát zvíťazila a do národného parku sme nešli, ale rozhodli sme sa pokračovať ešte ďalej po cyklochodníku.
Super však je, že pri tých vstupoch do Tatier majú poliaci nie len pokladne, ale aj splachovacie wécka. Za tento počin dávam veľký palec hore. Máme sa čo učiť o turizme od nich. A nie je to prvý raz, čo som si to povedala.
Nakoniec sme si dali peknú asi 11 kilometrovú prechádzku popod zasnežená Tatry. Poobede už začínalo slniečko viac hriať (bolo okolo 10 stupňov) a sneh sa začal intenzívne topiť. Vrátili sme sa do karavanu, dali si obed a išli do centra nakúpiť suveníry – krowky. Ja som z toho mesta očarená. Malé dreveničky jedna vedľa druhej, a historické murované stavby, v ktorých sú obchody. Nie moderné opachy (obchodné centrá – aj keď aj to majú), ale architektúra podčiarkujúca charakter a polohu mesta.
V nedeľu sme absolvovali Veľkonočnú omšu v krásnom drevenom kostolíku, u Salvatoriánov, ktorý je obklopený luxusnými hotelmi. Aj tie hotely rešpektujú charakter mesta, ale v tom kostole to bolo čarovné. Potom sme sa pobalili a vyrazili smer Tatranská Bukovina – aquapark. Za dve noci v kempe s elektrinou, wéckom a vtedy nefunkčnými sprchami sme platili spolu 240 zlotých. Mali sme platiť 330, ale pán majiteľ sa pýtal, že koľko máme detí a my, že tri. A on na to tkaže dvaja dospelý, tak 240. Tak sme ušetrili. Al aj keby nám ich započítal, tak by bola tá cena fajn na to, že sme boli kúsok od centra a rovno pod národným parkom.
V Tatranskej Bukovine sme tršoku neodhadli parkovanie. Hneď hore, ako sa prichádza ku Termam, je prakovisko pre autobusy. A ja, že aj tek je tu len jeden bus a dole budú len malé parkovacie miesta, nechajme to tu. Kým sme sa pozbierali prišiel ujo, čo strážil parkovisko, že úplne dole je parkovisko pre kampery, ale že keďže ideme len na 4 hodiny, môžeme ostať aj tu. Kupovali rodinný lístok 2+3 deti. Je to pre deti do 13 rokov. Najstaršie s detí, čo bolo s nami malo už 13 rokov, čo sme aj nahlásili na pokladni, ale pani za okinkom povedala, že je to OK a môžeme zobrať rodinný. Tak sme si užili aj vodu. Prekvapilo ma koľko bazénov mali otvorených. Sú tam 2 vnútorné veľké, 3 vnútorné detské, jeden vnútri/vonku a 2 vonkajšie bazény a samozrejme tobogány. Po kúpaní sme už mali namierené na Slovensko. Poslednú noc sme plánovali stráviť na Táloch, aby sme nemali dlhú cestu na jeden deň. Na Táloch sme kempovali v Chate Tále, známej aj ako Hotel Dom horskej služby Tále (GPS 48.87233, 19.60315). Cesta tam je trochu zmetočná, lebo vedie do zákazu vjazdu, ale po miernom poblúdení sme to nakoniec našli.. Za noc s elektrinou, wéckom, funčnými sprchami, trampolínou, detským ihriskom, ping pongom a kalčetom (a lesom za autom) sme platili 37 € za 5 ľudí (2 dospelý a 3 deti). V hoteli je fungujúca reštaurácia a bar a dá sa objednať aj raňajky formou bufetových stolov. My sme túto možnosť nevyužili, lebo sme chceli pomíňať zásoby. V pondelok sme chceli využiť bicykle, keď sme ich už brali. Bolo síce chcladno, ale nebol sneh, tak to vyzeralo sľubne. Avšak večer pred tým si dcéra podvrtla členok a tak sme to vzdali a spravili sme si pohodu na detskom ihrisku. Pozor, tu majú aj Check out čas do 11:00. Nám to prišla pani z recepcie povedať keď sme o 12:30 obedovali pred karavanom. Ale nebol z toho žiadny problém. Ospravedlnili sme sa a vyrazili.
Po ceste sme sa ešte zastavili v kúpeloch Brusno. Dcéra s podvrtnútým členko ostala v aute a my s malými sme vybehli pozrieť Hríbikovo v lese nad kúpeľmi. Je to krátka prechádzka lesom na konci ktorej je miesto, kde hríby rastú celoročne, lebo sú drevené. Keď idete po turistickom chodníku (a nie krížom cez les, ako sme išli my cestou hore), sú po ceste aj miestne šelmy vyrezávané z dreva. Auto sme zaparkovali rovno pod turistickým chodníkom na veľkom parkovisku, na zastávke autobusov „Kúpele Brusno“ úplne zadarmo.
A potom už len krátka prestávka na návštevu rodiny v Banskej Bystrici a hurá Bratislava.
My sme si to užili, ja som sa (snáď) poučila o príprave. A dúfam, že aj tieto informácie niekomu poslúžia.
Pridaj komentár